História obce

V roku 2007 si obec pripomína 600. výročie prvej písomnej zmienky o obci, ktorá je v r. 1407 zaznamenaná ako Persen, r. 1447 Persan, r. 1467 Prssan, r. 1560 Persiny, r. 1786 Prschen, r. 1808 Prcsany a Felsópercsény a napokon v r. 1920 Horné Pršany.

Obec si vedie kroniku, ktorá sa začala písať len v roku 1928. V tejto kronike je zaznamenané, že občania obce majú Zvonicu už od roku 1757, bohužiaľ písomné dôkazy nie sú, informácie existujú len z ústneho podania. Zvonica v obci Horné Pršany patrí medzi historické objekty. V priestoroch zvonice je umiestnený neskorobarokový zvon od neznámeho autora, ktorý je kultúrnou pamiatkou pochádzajúcou tiež z roku 1757. Toho času však nie je funkčný z dôvodu prasknutia, potrebuje rekonštrukciu. V obci fungovala Slovenská evanjelická jednota, ktorá pre obec zakúpila nový zvon, ktorý 20. augusta 1939 v rámci služieb Božích posvätila. V priestoroch zvonice je umiestnený zvon od neznámeho autora. Podľa miestnej kroniky z r. 1928, ktorú viedol učiteľ Čief, má meno Pršany obec nepochybne preto, že tu často prší.

Chotár obce bol pravdepodobne osídlený skôr, ako to zaznamenávajú úradné listiny. Svedčí o tom archeologický výskum vykonávaný Dr. Balašom v lokalite Medzihrádky. Aj ďalšia skutočnosť nás oprávňuje myslieť si, že Horné Pršany sú staršie - časťou Malachova, ktorý je písomne zaznamenaný už v r. 1327 - bola totiž osada Dolné Pršany, a tak z toho vychádza, že museli byť aj Horné Pršany. Sídlisko ľudu lužických popolnicových polí sa našlo aj v Horných Pršanoch v leokalite Hrádok. Pri archeologickom prieskume v rokoch 1901-1903 našiel Samuel Petrikovich železné nástroje, kusy železa a črepový materiál. V r. 1956 sa našiel železný nožík dlhý 13 cm a zelezné kovanie.

Na rozvoj života v banských mestách sa podieľal najmä prílev nemeckých kolonistov. V 13. storočí nastáva v krajine rozmach baníctva a s ním súvisiacich činností. Do hút a hámrov bolo potrebné na tavenie rúd drevené uhlie. Okolité lesy ponúkali množstvo drevenej hmoty. Predkovia nedbali ani na to, že sa na Pršanoch nenachádza výdatný potok a založili si uhliarsku osadu. Uhliarstvom sa živili tri - štyri storočia, najmä za rozmachu Thurzovsko-Fuggerovskej spoločnosti. Na výrobu dreveného uhlia nadväzovalo ďalšie zamestnanie Pršancov - povozníctvo, ktoré pretrvalo až do polovice 20. storočia. Po útlme ťažby a spracovania rúd v okolí Banskej Bystrice sa chlapi začali venovať drevorubačstvu, chovu dobytka a poľnohospodárstvu, hoci pôda na horských svahoch bola málo výnosná.

V prvej polovici 20. storočia sa začali rozmáhať remeslá ako napr. obuvník, murár, stolár, debnár, iní stále furmančili. Mladé dievčence chodili do služby do bohatých sedliackych, meštianskych či židovských rodín, po čase aj do tovární.

V roku 1858 počas svojho pôsobenia na radvanskej fare štúrovec - básnik Andrej Sládkovič založil v obci cirkevnú evanjelickú školu. Táto budova dodnes stojí vo dvore domu č. 74. Neskôr táto drevenica nevyhovovala požiadavkám, bola v r. 1907 postavená nová škola, ktorá fungovala až do roku 1975. Škola bola vždy jednotriedka. Osobnosť učiteľa bola pre obec vždy veľmi dôležitá a významná. Učitelia rozvíjali kultúrne dianie, pomáhali v obecnej správe, angažovali sa v spoločenskom i politickom živote dediny. Učiteľ Horváth sa podieľal v r. 1920 na založení ochotníckeho divadla. Učiteľ Čief začal písať kroniku, viedol divadelný krúžok, bol v predsedníctve Slovenskej evanjelickej jednoty a predsedom dobrovoľného hasičského zboru. Podľa zápisu v obecnej kronike zakladajúce valné zhromaženie dobrovoľného hasičského zboru bolo 23. apríla 1933. Učiteľ Pavol Klobušník, podľa zachovaných dokumentov, sa veľkou mierou zaslúžil o to, aby sa uskutočnila výstavba vodovodu a elektrifikácia obce. V roku 1915 vláda poskytla subvenciu na postavenie vodovodu. Práce vodovodu sa však naplno rozbehli až v septembri 1945. Stavba sa dokončila 28. mája 1947. 1. februára 1947 bolo slávnostné odovzdanie elektrickej siete a zapojenie elektriny. V roku 1925 bola v obci zriadená obecná knižnica.

Slovenské národné povstanie a obdobie 2. svetovej vojny zanechali stopy aj v obci. Občania aktívne podporovali partizánske hnutie - zásobovali a skrývali partizánov i ľudí židovského pôvodu. Obec bola oslobodená 23. marca 1945. Z budov bola najviac poškodená škola.